Báseň Petra Tarbajovského

kecupy a inventare
permanent a pervitin
depozitaaare depozitaaare
smajliky a nagrcane.
smalltalky a nagrcane.

Kern v Srbsku

Včera sme boli v Srbsku. Je to asi pol hodiny cesty vlakom smerom ku Karlštejnu. Srbsko je dedina, v ktorej majú výbornú reštauráciu s milým personálom. Ale čo je ešte zaujímavejšie, to sú okolité skaly. Niektoré využívajú horolezci. Pre nás bol ale zaujímavejší kameňolom za dedinou. Joško tam fotil budúcu hviezdu českého divadla Michala Kerna. Opustený kameňolom je skutočne posobivá scenéria.

Tancovanie na hrobkách

Tancovať uprostred hrobiek, i keď prázdnych, to je paráda. Na veľkonočnú nedeľu sme šli na Vítkov, čo je pamatník komunizmu. Kedysi tam bývali veľké komunistické parády, kde sa hemžili pohlavári. A v hrobkách spali nepokojným spánkom nespravodlivých "osobnosti" ako Klement Gottwald. V tomto trojposchodovom gigantickom pamatníku, obloženom mramorom sa konala skvelá reggae party. Naživo spievali šikovní chlapci. Iní šikovní tvorili grafické animácie on-line. Zahralo aj Divadlo Novogo Fronta. Na hrobky sa lialo pivo - omylom. Ale ľudia chodili hulkať travulienku vačšinou von.

Nosím hodinky, ktoré počúvajú

Od utorka nosím dvoje hodinky. Na ľavej ruke svoje Casio, ktoré som si kúpil pred asi štyrmi rokmi, keď sme boli s Indiánkou na divadelnom festivale Víkend atraktívneho divadla vo Zvolene. Pamatám si, že stáli 700 Sk. Na pravej ruke nosím oveľa drahšie hodinky, ale ich skutočnú hodnotu nepoznám. Na tri dni mi ich požičala vískumná agentúra GfK. Ona sa snaží zistiť, aké rádiá a aké televízie ľudia počúvajú a sledujú. Keďže píšem o médiách, dali mi ich odskúšať. Každú minútu sa zapne malý miktofón a štyri sekundy nahráva. Nenahráva však všetko, čo sa naokolo deje, ale len štyri vybrané frekvenčné pásma. Dáta ukladá na malý čip. Zajtra idem hodinky vrátiť a poverený pán čip vytiahne a vloží ho do špeciálneho čítacieho zariadenia, ktoré posunie dáta do počítača. V tomto veľkom múdrom počítači sú už iné dáta, ktoré získal tým, že sledoval vysielanie všetkých rádií a všetkých televízií, ktoré sa dajú v Prahe naladiť. Moje dáta sa porovnajú s týmito všetkými zaznamenanými vysielaniami rádií a TV a GfK mi presne povie, čo som kedy počúval a sledoval. Zaujímavé, že?

Ako deťom vysvetliť, že Mečiar je lump?

Prvá aprílová sobota v roku 2004 nebola poznačená aprílovým počasím. Bolo príjemne teplúčko.

Bol som v Smoleniciach časť Jahodník na mediálnom víkende, ktorý sme si vymysleli s Čertom z organizácie Dúha. Nahovorili sme skoro 20 detí, že sme veľmi múdri a povieme im všelijaké zaujímavé veci o médiách a o tom, ako sa robí dobrý časopis. Aby sme len nerozprávali, dostali deti aj praktickú úlohu: Ísť do dediny, nazbierať novinársky materiál a napísať reportáž o prezidentských voľbách, ktoré práve prebiehali.

Tie ich reportáže, prípadne slohové úlohy, boli celkom dobré, niektoré aj výborné. Všetky boli postavené na výrokoch miestnach obyvateľov a konfrontácii sveta "veľkých" a sveta "malých". Tie deti sa chceli všemožne dištancovať od politiky. Pritom si myslia, že prezidentské voľby sú o politike. Ako im vysvetliť, že nestarať sa o politiku neznamená nerozhodnúť sa, kto bude dobrým prezidentom? A ako im vysvetliť, že aj keď sú Edurad Kukan alebo Martin Bútora lepší, postupujú do druhého kola Gašparovič a Mečiar?

V sobotu bolo príjemne teplo a ľudia v Smoleniaich okrem volebnej povinnosti, robili aj iné činnosti - pálili drevo, natierali bránu, púšťali sliepkam rádio...

Dobrý Dobrý aj Solingen

Inscenácia Solingen, ktorú som videl včera v Divadle Komedie, na mňa veľmi zaposobila. Povedal som si: "Konečne je to tu!" Režisér využil cholerický temperament Karla Dobrého a ušil mu postavu, ktorú Karel ani nemusel veľmi hrať. Hral sám seba. Je to obdivuhodné takto nosiť kožu na trh. Ďalšieho Solingena si nenechám ujsť.

V núdzi zabudni na vodiča

Keď som minulý týždeň cestoval do Nitry, kúpil som si lístok dopravnej spoločnosti z Michaloviec. Usadil som sa na sedadle č. 5 a sledoval ľudí, ktorí vchádzali dnu. Dúfal som, že keď sa už niekto vedľa mňa posadí, nech je to pekný človek.

Nastúpilo aj milé dievča, ktoré malo starosti na tvári. Šoféra sa spýtalo, či može zabrať dve sedadlá, keďže má dva lístky. Bolo mi to čudné. Pomyslel som si, že má problém ako ja - že nechce, aby vedľa nej sedel nejaký smradľavý človek. "Panička, ale chápem," pomyslel som si. Tiež mi napadlo, že možno s ňou niekto mal cestovať, ale zrušil to. No ale prečo potom cestovný lístok niekomu nepredala? Veď mohla ušetriť.

Po chvíli však z autobusu vyšla von, vzala si z kufra svoju batožinu a odišla. Keď sa autobus pohol, druhý šofér dopovedal pointu. Jej priateľ si zabudol pas a nemože cestovať. Najskor chcela sama, ale napokon si to rozmyslela.

Nazlostil som sa. Pročo jej šofér neporadil, aby lístky predala, veď v čase, keď nastupovala, čakalo vonku ešte niekoľko ľudí. Prečo šoféri takto zneužili človeka v tiesni a nesprostredkovali predaj cestovných lístkov? Povedal som si, že túto drobnosť musím medializovať na mojom blogu.

Stratené v preklade

Bol to trochu šialený nápad - ísť do kina vo štvrtok o 21.50 h. Takto neskoro premietali Stratené v preklade len v kine Imax na Flóre. V sále nás bolo asi tak 10 aj s premietačom. Film je zaujímavý svojim scenárom. Reálnosť situácií ma prinútila zamyslieť sa, či niečo podobné nežijem aj ja. Vyslúžilý herec (Bill Murray) ide do Tokia nafotiť novú sériu fotografií k reklame na japonskú whisky. Prežíva kultúrny šok. V rovnakom hoteli je ubytovaná aj absolventka filozofie (Scarlett Johansson). Ich osamotenosť uprostred voľkomesta ich zblíži. Napadajú mi dve asociácie: 1. poučenie pre USA, že jednotlivé kultúry sú tak rozdielne, že nemá zmysel ich pretvárať na svoj obraz. 2. stále platí slogan, ktorý v Lermontovovej Maškaráde v réžii Józefa Csajlika často používajú postavy na posunutie deja: "...a ja sa nudím uprostred zábavy".

Keď orie sused, ty šetríš pluh

Včera som bol v Perfidnom divadle na premiére inscenácie Giovanni Boccaccia Dekameron. V Perfidnom divadle účinkujú len muži a stvárňujú aj ženské postavy. Keďže Josef Rabara je predstaviteľom jednej z hlavných postáv, nemohol som si to nechať ujsť. "Keď tvoju roľu poorie sused, ty si šetríš pluh." To som si zapamatal najviac. A ešte pieseň, ktorú chlapci zložili. Jej prvé slová znejú: "Posednem, popijem, červeného vína..."

Sojky na Letnej

Už dva týždne chodím do práce cez Letnú. Vystúpim z električky číslo 18 a pustím sa parkom. Ak by som pokračoval ešte jednu zastávku ďalej, mohol by som prestúpiť na Hradčanskej na inú električku a dostať sa rovno do práce. Ale mňa aj dnes prechádzka cez Letnú lákala. Hoci pršalo. Minule som tu videl veveričku. Keď si ju všimli psi tunajších psíčkarov, skočila na strom. Jedeného rozbehnutého psa natoľko zaujala, že sa za ňou rozbehol inštinktívne a vobec mu nevadilo, že mu stojím v ceste. Tak do mňa nabúral. Neviem, kto bol viac prekvapený. Dnes sa zas naháňali sojky. Videm som ich asi sedem. Škriekali, ako to len oni vedia.